Jankov príbeh - som mama (1. časť)

S naším Jankom je vždy veselo. Má takmer neustále dobrú náladu, vie vyčariť
kedykoľvek úsmev a mnohé náročné situácie sa s ním zvládajú jednoduchšie. Ten
pocit, že po príchode domov sa na Vás vždy niekto úprimne a skutočne teší, je
nádherný!
Na Janka sme s  manželom čakali trochu dlhšie a o to väčšia bola naša
radosť, keď sme sa dozvedeli nádhernú správu, že čakáme dieťatko.
Narodil 1. apríla, bola nedeľa, krásne slnečné počasie. Manžel bol pri pôrode
a zažívali sme nádherné minúty šťastia.
Situácia sa v pondelok ráno zmenila a zrazu sme mali pocit, že sa nám zrútil
svet.
Jankova diagnóza, Downov syndróm, mi bola oznámená veľmi nešetrne, bez
ľudského prístupu, bez prítomnosti manžela, pred ostatnými mamičkami na izbe, bez
psychológa, bez empatie.
Narodilo sa Vám retardované dieťa...
Keď sme sa neskôr v nemocnici na Zochovej sťažovali na neprofesionálny
prístup, bolo nám vysvetlené, že som rodila v nedeľu, kedy je tam menej personálu
a psychológ nie je k dispozícii. Takže je to moja chyba – zle som si načasovala
pôrod...
Narodilo sa Vám retardované dieťa...
Bola som zaskočená, nevedela som, čo sa deje, o čo ide, či z toho vyrastie, či
sa to dá liečiť. Manželovi som správu o našom Jankovi oznamovala cez telefón a
s panikou v hlase. V nasledujúcich dňoch zvonili telefóny, všetci nám gratulovali
k vytúženému synovi, my sme prijímali gratulácie a snažili sme sa predstierať, že je
všetko je v poriadku, že sme neskutočne šťastní. Pritom sme boli vystrašení, či celú
túto životnú skúšku zvládneme...
Od prvého momentu, keď sa Janko narodil, som však cítila čistú lásku, tú
zmes pocitov, v ktorej sa prelína zodpovednosť, šťastie, očakávanie, bezradnosť aj
zlyhanie.
Od prvého dňa sme sa stali nerozlučnou dvojicou a nikdy nezabudnem na ten
úžasný dotyk jeho malinkej ručičky a očká, ktoré sa mňa vystrašene pozerali a verili,
že všetko bude dobré.
Pochopila som, čo je to byť matkou.